Nepatrím medzi deti alebo vlastne už dospelých, ktorí sa nazývajú živé striebro,ale potrebujem zmenu... preto, moje druhé vysnívané povolanie bolo herectvo. Už som sa videla na javisku s kyticou ruží v rukách. Ale kým sa človek vypracuje na takúto pozíciu, chce to trošku viac času a hlavne tréningu. Keď som sa mala v deviatej triede rozhodnúť, na akú strednú pôjdem, neskromne som si vybrala konzervatórium. :) Začala som preto chodiť na dramatický krúžok. Dlho som sa v ňom však neohriala.Nespĺňal moje predstavy. Myslela som, že pôjdeme rovno nacvičovať scénky a ja sa tak aspoň rýchlejšie priblížim k svojmu cieľu. Ale nie...nasjkôr sme museli trénovať emócie. Bolo mi to veľmi divné, aby som sa na pokyn našej učiteľky začala smiať alebo plakať a pochopila som, že pravdepodobne ani toto nie je moja cesta. :) Aj keď úprimne povedané, teda skôr napísané, divadlo naďalej neskutočne milujem a vždy sa chtiac-nechtiac vidím spolu s hercami na pódiu. :)
No a na strednej došla ďaľšia dilenma v podobe výberu výšky. Nejako v podvedomí sa mi vynárala možnosť ísť na žurnalistiku. Ani neviem ako, nakoniec k tomu ani nedošlo. Ďaľšou možnosťou pre mňa bola psychológia. Ale nakoľko sa odbor psychológie v posledných rokoch stal skoro tak populárny ako medicína, právo alebo ekonomika, nedostala som sa ani tam...Na toto obdobie nespomínam celkom najrdašej. Bola som neskutočne smutná a mala som pocit, ako by sa mi zrútil celý svet a s ním aj plány do života.
Ale ako to už býva, vždy keď je niekde na oblohe veľa mrakov, tak si slnko určite nájde cestu a prederie sa cez ne. Tak to bolo aj u mňa. Slnko sa cez moje mraky predralo v momente, keď som sa pomaly, ale iste chystala na nadstavbu, ktorú som ani nikdy študovať nechela...malo to byť niečo ako zadné dvierka. Dostala som sa na školu o ktorej som vôbec nerozmýšľala. Možno ste zvedaví, čo za školu to mohlo byť. Poviem vám, že keď som ľuďom hovorila, kde študujem, stretla som sa s rôznymi reakciami. Chodím totiž na Teologickú fakultu. Spočiatku mi to bolo nepríjemné, keď sa ma na to ľudia pýtali, ale teraz mi to už je jedno. Som na skvelej škole, kde mi je dobre a spoznala som tu skvelých ľudí.
Tak vidite, aj mne život zamiešal karty. Od vodičky električky a herečky som sa dopracovala úplne inam. Mám však jedno vysnívané povolanie, ktoré je myslím aj celkom reálne. :) Teraz to už chce, len veľa tréningu, času a hlavne veľa a ešte raz veľa trpezlivosti, ktorá mi často chýba.
